Aká je morálna kvalita divadla a filmu?

Autor: Dalibor Pargáč | 27.11.2015 o 15:23 | Karma článku: 3,10 | Prečítané:  122x

Podnetom k napísaniu týchto riadkov bola istá rozhlasová relácia, v ktorej prebehol rozhovor s hercami, po absolvovaní úspešnej premiéry novej divadelnej hry.

Nie je v podstate vôbec nutné konkretizovať, o akú rozhlasovú reláciu, alebo premiéru vlastne išlo, pretože problém, odkrytý týmto rozhovorom, je v divadelnej, či filmovej praxi, a vôbec vo všetkých súčasných umeleckých aktivitách, problémom všeobecným!

Okrem bežných otázok, odznievajúcich pri podobných príležitostiach, bola jedna z účinkujúcich vyzvaná k zaujatiu osobného postoja k množstvu vulgarizmov, ktoré konkrétne jej rola, ale v podstate i celá, takzvaným „netradičným“ spôsobom spracovaná hra, obsahovala. Dotyčná pani úprimne odpovedala, že s niečím podobným má osobne dosť veľké problémy a samozrejme, spočiatku upadla do veľkých rozpakov, ako sa k danej úlohe postaviť. Po určitom vnútornom boji, ako aj pod tlakom celej koncepcie spracovania diela zo strany režiséra, v nej nakoniec predsa len zvíťazia profesionalita, lebo si nakoniec uvedomila, že jej úlohou, ako herečky, je verné zobrazovanie všetkých postáv, ktoré nám každodenná realita prináša. Či už sú pozitívne, alebo negatívne. Jednoducho: povinnosť je povinnosť, aj keď to človeka neraz stojí veľkú mieru sebaprekonávania.

Takýto je teda reálny stav v postojoch mnohých, zatiaľ ešte zdravo uvažujúcich hercov, k už všeobecnému javu vnášania vulgarizmov a obscénností na javiská divadelných scén. Celá problematika je však mimoriadne vážna, a to najmä vo vzťahu pretláčania podobných názorov, postojov a modelov do hodnotovej štruktúry nášho národa! Ide tu totiž o principiálny postoj k osobnému vysporiadaniu sa s ostrým rozporom medzi vnútorne, najmä u čistejších jedincov, jasne vyciťovaným odporom voči podobným výstrednostiam na jednej strane a vonkajším tlakom, nútiacim človeka k prekonaniu tohto silného vnútorného nesúhlasu prostredníctvom argumentácie o profesionalite a plnení si povinnosti na druhej strane.

Jedná sa tu teda priam o ukážkový príklad konfliktu medzi svedomím a povinnosťou! Hrôza a zdesenie sa však musí zmocniť každého hĺbavého človeka, keď si uvedomí, že tento konflikt sa aj súčasnej dobe rieši presadzovaním povinnosti na úkor svedomia. Ak sa vám slová hrôza a zdesenie zdajú byť neadekvátnymi, len si spomente na, ani nie tak dávnu dobu poslednej svetovej vojny a na hrôzy, ktoré sa diali po celej Európe. Len si spomente na koncentračné tábory, na masové, systematické vyvražďovanie obyvateľstva a na mnoho iných neľudských činov, vykonaných v profesionálnom plnení si svojich „povinností“!

Aj vtedy, v spomínanej strašnej vojne, boli mnohí ľudia neraz konfrontovaní s rozhodnutím, či uposlúchnuť vlastné svedomie, alebo profesionálne hľadisko splnenia si povinnosti. Ale skutočnosť, že takzvaná „profesionalita“ nakoniec takmer vždy zvíťazila a svedomie bolo pod rôznymi zámienkami umlčané, táto poľutovaniahodná skutočnosť spôsobila to obrovské množstvo zla, ktoré by pri rešpektovaní tichého hlasu vlastného vnútra, nebolo možné vykonať.

Dokonca aj na norimbergskom procese sa mnohí z fašistických pohlavárov snažili ospravedlniť svoje konanie argumentáciou, že si v podstate iba plnili svoje povinnosti. Ale ako vieme, aj napriek „vzornému plneniu si povinností“ boli mnohí s týchto „dobrých pracovníkov“ uznaní vinnými zo zločinov proti ľudskosti.

Je však zarážajúce, smutné, ba priam desivé, ak myšlienkové pochody a zvrátené postoje v riešení protirečení vo vzťahoch svedomia a plnenia si povinností sú aj v 21. storočí naprosto totožnými, akými boli i v dobe temna, ktorú predstavoval v nedávnej dobe už spomínaný fašizmus. Žiaľ, ako vidieť, ľudstvo sa vôbec nezmenilo a nepoučilo, lebo aj napriek nevýslovnému utrpeniu, prameniacemu z tohto postoja, zostáva vnútorne aj naďalej také isté. Stále je totiž mylne presvedčené, že plnenie povinností a profesionalitu možno bez tragických následkov klásť nad cit a svedomie. Podobné názory však nie sú ničím iným, ako zaručenou a istou cestou do záhuby, ako je si to možné v uvedenom historickom kontexte napokon aj úplne exaktne overiť.

Ak by sme však boli čo i len trochu vnímaví a dokázali si vziať z tejto bolestnej historickej skúsenosti primerané ponaučenie, museli by sme predsa pochopiť, že všade, kde dochádza pri plnení si našich povinností k vnútornému nesúladu s tichým hlasom vlastného svedomia, jedinou správnou cestou riešenia tejto dilemy je jednoznačný príklon k tomu, čo vo svojom najhlbšom vnútri pociťujeme ako správne. To je jediná, neomylná cesta k ľudskosti, k budovaniu čestných, šľachetných a plnohodnotných vzťahov v spoločnosti, v národe a nakoniec aj na celej planéte.

Mnohí si iste možno teraz povedia, že v divadelnej tvorbe, o ktorej bola na začiatku reč, nemôže zmienený prístup narobiť, v širokom kontexte celospoločenského diania, nijaké výraznejšie škody. Opak je však pravdou! Ak sú totiž takéto myšlienky a postoje v spoločnosti živené a vedome sa s nimi pracuje, deformuje podobný pomýlený postoj, vedomie celej spoločnosti, zasahujúc zhubným spôsobom do všetkých oblastí pracovného, spoločenského i osobného života nášho národa, ale aj národov ostatných.

Nateraz sú teda tieto princípy činnými a očividnými iba v oblasti „umeleckého“ života. Uvažoval však už niekto, čo sa asi stane s týmto ľudstvom, ak sa bude v podobnom duchu myslieť a dokonca jednať aj v iných oblastiach spoločenského života? Domysleli ste snáď do dôsledkov, k čomu môže dôjsť, ak sa zmienený model uvažovania stane realitou, ako sme toho nakoniec už neraz boli svedkami, aj v podmienkach takých rezortov, akým je bezpečnosť a obrana? Samozrejme, nemám teraz na mysli iba náš národ, ale široké, celosvetové meradlo.

Nech teda každý sám za seba skúsi objektívne zvážiť, či popísaný spôsob myslenia a riešenia konfliktu medzi svedomím a povinnosťou vo sfére súčasnej divadelnej praxe, nad ktorým mnohí, ako nad malichernosťou mávnu rukou, bude skutočne malichernosťou, ak sa stane modelom riešenia problémov aj v oblasti súžitia medzi národmi, v oblasti riešenia vnútroštátnych, ako aj medzištátnych rozporov, či v oblasti vojenskej stratégie?

Žiaľ, podceňovaním zmienených skutočností si naša civilizácia píli konár sama pod sebou a je preto nanajvýš nutné vniesť raz a navždy jasné svetlo do postoja ľudstva k riešeniu odvekej dilemy vzájomného vzťahu povinnosti a svedomia. Svedomie a povinnosť! Čomu dať prednosť? Kto sa v tomto texte dopracoval až sem, bude už mať aj bez odpovede dostatočne jasno, na ktorú stranu by sa mal prikloniť človek, rešpektujúci vlastnú ľudskú dôstojnosť. Áno, celé dejiny civilizácie planéty Zem by vyzerali úplne inak, keby boli ľudia menej verní bezduchému plneniu si svojich povinností a viac načúvali hlasu vlastného svedomia! Lebo práve prostredníctvom svedomia sa k nám ticho prihovára niečo vyššie, všeobsiahlejšie a nadčasové, niečo, čo vždy sleduje a sledovalo iba jediný cieľ – osobné dobro jednotlivca a všeobecné blaho národov celej planéty. Svedomie je niečím neuveriteľne cenným, je kompasom, schopným ukázať jediný správny smer aj zo zdanlivo bezvýchodiskovo spletitých a zmätených situácií. Najvyššou devízou človeka i celého ľudstva nie je teda paradoxne ani nebývalý rozmach vedy a techniky, ani rozsiahle rozumové poznanie, ani priaznivé hospodárske, či ekonomické ukazovatele, ale iba schopnosť načúvať a riadiť sa tichým, vnútorným hlasom, schopným s neomylnou presnosťou rozlíšiť správne od nesprávneho a dobré od zlého, tichým hlasom, ktorým je ...naše svedomie! Lebo všetky vyššie spomínané civilizačné výdobytky sa aj tak nakoniec musia, skôr či neskôr, obrátiť proti ľudstvu samotnému, ak nad tieto hodnoty nenadradíme onen tichý hlas svedomia.

Vážení divadelní tvorcovia, režiséri, herci, scenáristi, dramaturgovia, ale v podstate aj ľudia všetkých ostatných profesií, zaželajme si, aby sme sa stali ľuďmi plnohodnotnými, ľuďmi, ktorí sa nedajú nikým vmanipulovať do skutkov a jednania, vnútorne sa im priečiacemu. Správna cesta je totiž iba jediná! Je to cesta hlasu vlastného svedomia! Hlasu, síce tichého a nenápadného, ktorý možno veľmi ľahko prekričať zvonka a rôznymi „rozumnými“ argumentmi zneistiť a spochybniť, avšak hlasu, ktorý jediný, na rozdiel od všetkých ostatných, chce človeku naozaj dobre. Lebo nič iného, nech by to bolo akokoľvek hlučné, učené a rétoricky obratné nemožno plnohodnotne nadradiť nad toto vnútorné cítenie, ktoré, ako sa zaručene skôr, alebo neskôr ukáže, malo nakoniec vždy pravdu. Zaželajme si, aby sme sa vždy rozhodovali správne, aby sme napriek všetkému a všetkým, zostali vernými svojej najvnútornejšej podstate a nemuseli potom nikdy prežívať, žiaľ úplne oprávnene, neblahé dôsledky svojho chybného príklonu na nesprávnu stranu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?