Sú bohatí naozaj takí bohatí?

Autor: Dalibor Pargáč | 1.1.2016 o 15:06 | Karma článku: 4,50 | Prečítané:  135x

Správa z tlače: Mexičan Carlos Slim Helú sa stal najbohatším mužom planéty. Vlastní majetok za 67 miliárd dolárov, čo sa rovná sume, ktorú slovenská ekonomika vytvorí za rok. Polovica Mexičanov pritom žije pod hranicou chudoby.

Z rôznych strán a pomerne často možno počuť názor, že čím viac bude v našej spoločnosti bohatých ľudí, tým sa budeme mať lepšie. Áno, v našom národe začalo byť nadmerne vyzdvihované bohatstvo a tí, čo ho vlastnia sú považovaní za „osobnosti“.

No a rôznymi pohľadmi na osudy a spôsob života týchto „osobností“ bývajú mnohokrát zaplavované takmer všetky médiá. Môžeme o nich donekonečna čítať v novinách a časopisoch, môžeme ich vídať v televízii, kde sa na rôznych spoločenských akciách, stretnutiach, plesoch a banketoch priamo i nepriamo predvádzajú so svojim bohatstvom a so všetkým, čo si môžu dovoliť.

A upracovaný národ na nich zväčša pozerá s tichou závisťou, načúva ich „hlbokomyseľným výrokom a životným múdrostiam“ a mnohí v tichosti túžia dostať sa raz medzi túto „elitu“.

Avšak najzaujímavejšou na celej veci je skutočnosť, že táto glorifikácia bohatstva a bohatých sa deje v spoločnosti, ktorá sa hlási ku kresťanským hodnotám, čo je dokonca i oficiálne zakotvené v preambule ústavy. Lebo paradoxne, skutočné, podotýkam skutočné kresťanstvo sa na bohatstvo a bohatých vždy dívalo úplne inak. Dalo by sa povedať, že skôr pred ním vystríhalo, alebo správnejšie povedané, vystríhalo pred nesprávnym postojom k nemu.

Pred nesprávnym postojom, ktorý sa bohatým ľuďom stáva priam prekliatím. Stáva sa pre nich trvalou a neprekonateľnou prekážkou na ceste ich osobného vzostupu smerom nahor, smerom k vyšším hodnotám a tým zároveň aj prekážkou skutočného šťastia a naplnenia ich vlastného pozemského života. Veď čo iného asi znamenajú už 2000 rokov známe slová, že „skôr prejde ťava uchom ihly, ako bohatý do kráľovstva nebeského“?

Samozrejme, že mnohým súčasným majetným, boháčom a zbohatlíkom už vôbec nič nehovoria nejaké ušľachtilé hodnoty „kráľovstva nebeského“, hlavná vec, že si môžu užívať tu a teraz. Avšak nech sa už budú akokoľvek snažiť prehlušiť zvyšky vlastného svedomia, vyššie spomínané slová im budú vždy pripomínať, že mnohé môže byť predsa len inak, ako sa nazdávajú.

Všetko, čoho sa nám v živote dostáva je dar. Tak je tomu aj z bohatstvom. Dar istej zámožnosti, majetnosti a bohatstva nebýva nikdy náhodný. Kto ho obdržal, musel si ho zaslúžiť. Dôsledné, spravodlivé a dokonalo pôsobiace Zákonitosti vo stvorení totiž nadeľujú každému človeku presne podľa jeho zásluh. Týmito zásluhami je mienená miera duchovnej zrelosti jednotlivca. V praxi to teda znamená, že materiálne pomery, do ktorých sme sa zrodili a v ktorých žijeme, sú priamo úmerné miere našej duchovnej vyspelosti.

Pokým teda budú žiť na Zemi ľudia rozdielne vnútorne zrelí, dovtedy budú medzi nimi i určité majetkové rozdiely. Z tohto hľadiska by teda bolo úplne nesprávne, predčasne usilovať o nejaké vonkajšie rovnostárstvo, lebo naše hmotné pomery sú tým najvhodnejším prostredím pre náš duchovný rast. Pre náš ďalší osobný duchovný rast.

A tu sa dostávame k jadru celého problému. Náš duchovný rast totiž spočíva v rozvíjaní spolu cítenia a miery ochoty pomáhať ľuďom. Nech už sme teda našim „osudom“, ktorý sme si v podstate sformovali iba mi sami svojou predchádzajúcou ochotou, alebo neochotou pomáhať, nech už sme týmto „osudom“ dosadení na akékoľvek miesto, iba v spomínanom pomáhaní ľuďom spočíva naša cesta k ďalšiemu a trvalému duchovnému vývoju.

Každý z nás má v tomto smere väčšie, alebo menšie predpoklady. Nikto nie je taký chudobný, aby nemohol nejakým spôsobom pomáhať a tak naďalej duchovne rásť. No a majetní a bohatí, o ktorých je stále reč by s prostriedkami, ktoré im boli darované, mohli robiť priam zázraky.

Avšak žiaľ, stáva sa pravidlom, že pod vplyvom hmotného dostatku dochádza u ľudí akoby k osobnostnému skratu, prejavujúcemu sa egoistickým pripútaním sa na majetok a na pôžitky, ktoré im jeho vlastníctvo prináša. Zrazu, ocitnúc sa pozemsky na výslní a na vrchole, sa v nich začnú prebúdzať mnohé negatívne vlastnosti, ako ješitnosť, domýšľavosť, chamtivosť, bezohľadnosť, pýcha, nadradzovanie sa a túžba po moci. Akoby bohatstvo a majetnosť lámali a rozleptávali osobnosť človeka.

A tak, namiesto pomoci iným, sa teda všetko zvrháva v pravý opak. Tí, ktorí by mali prispievať k zlepšovaniu pomerov v spoločnosti, k ich ozdravovaniu, ako duchovnému, tak i materiálnemu, práve oni tieto pomery ešte vyostrujú a zhoršujú. Súčasné, obrovské, nezdravé a neustále sa zväčšujúce rozdiely medzi ľuďmi sú teda vo veľkej miere umelo spôsobované a vytvárané tými, ktorí pod vplyvom dostatku a blahobytu zabudli, v čom v skutočnosti spočíva ich úloha a kam má smerovať ich životné úsilie - podľa Zákonitosti vo stvorení jedine ku priamej pomoci spolu ľuďom.

Lebo každého normálneho, ešte čo i len trochu zdravo cítiaceho človeka nemôžu nechať ľahostajným neuveriteľné protiklady, ktoré nám ukazuje každodenná realita a ktoré musí vnímať každý, kto ich vnímať chce a nie je už absolútne otupený.

Je totiž naozaj poburujúce, vidieť v televízii reportáže z rôznych stretnutí vychytenej spoločenskej smotánky, na ktorých sa manželky podnikateľov, či iných „osobností“ medzi sebou navzájom predháňajú v exkluzivite svojich prepychových a značkových toaliet, za ktoré bez mihnutia oka neváhali dať hoci aj dvesto tisíc a pritom si uvedomiť, že počas ich honosného bálu zomrelo kdesi vo svete od hladu niekoľko desiatok ľudí. Aká to nesmierna a egoistická zahľadenosť do seba! A hoci bol náročky spomenutý ten najvypukleší príklad, aj v našom najbližšom okolí sa nachádza dostatok ľudí, ktorí trpia rôznymi formami núdze iba preto, že niekto, v sebeckej a bezohľadnej nenásytnosti, strháva na seba a svojich blízkych nadmerné hmotné prostriedky, ktoré potom logicky musia niekde inde chýbať.

A hoci súčasné ľudstvo a podobný stav akceptuje, vyššou Spravodlivosťou, ktorá nehľadí na pokrivené ľudské názory, budú nevyhnutne braní na zodpovednosť všetci, ktorí mohli prispieť k spomínanému, duchovnému a materiálnemu ozdravovaniu spoločnosti a tým zároveň i k vyrovnávaniu súčasných, obrovských rozdielov v životnej úrovni medzi ľuďmi, ale neurobili tak.

Je preto najzákladnejšou povinnosťou všetkých, ktorí vlastnia nadmerné prostriedky a hodnoty, aby ich využívali k všeobecnému, duchovno - materiálnemu pozdvihovaniu spoločnosti. Tieto prostriedky však nesmú byť iba bezmyšlienkovite rozdané, ale pomocou nich majú byť vytvárané, alebo podporované všetky projekty a zámery, sledujúce vyššie uvedené ciele. Napríklad už iba zamestnávanie ľudí v dôstojných pracovných podmienkach a za primeranú a zaslúženú mzdu, bez snahy ich klamať, či na nich zarábať, už iba toto môže priniesť veľké požehnanie. Ako zamestnancom, tak i zamestnávateľovi.

Kto z bohatých a majetných však túto svoju povinnosť nechce vidieť, ani o nej počuť, kto ju ignoruje a vyhýba sa jej, ten sa stáva prekážkou chcenej harmónie na našej planéte a vo stvorení. Stáva sa odporcom železných Zákonitostí, ktoré všetkým hýbu a ktorými bude nakoniec, v spätných účinkoch, predsa len zobraný na plnú zodpovednosť.

Úbohí majetní a bohatí, ktorí si trúfali vyzývavo sa zahrávať so Spravodlivosťou. Nech sa len pozorne pozrú na tých najchudobnejších okolo seba. Oni im vo svojej núdzi ukazujú obraz ich samotných. Áno, ich samotných, lebo práve takýto osud sa po pozemskej smrti začne odvíjať pre každého, kto myslel iba sám na seba. Keďže totiž nerešpektoval onú dobrú radu a predvídavo nezhromažďoval „poklady v nebi“, zanechajúc svojou smrťou pozemský majetok na zemi, prichádza potom, celkom logicky, na takzvaný „druhý breh“ úplne bez ničoho, bez akýchkoľvek „prostriedkov“, ako ten najúbohejší žobrák.

Lebo nakoľko pozemské bohatstvo, honba za ním a pôžitky s ním spojené boli pre neho všetkým a okrem toho nechcel o ničom inom ani počuť, prichádza naozaj úplne s prázdnymi rukami do sveta, v ktorom je zrazu človek posudzovaný na základe iných hodnôt. Na základe hodnôt pravého človečenstva, prejavujúceho sa mierou spolucítenia a ochoty pomoci spolu ľuďom. Keďže ale bohatí a majetní podobné hodnoty zväčša nikdy nepestovali, pri pohľade na tých najúbohejších môžu vidieť výrečný obraz seba samých a svojej vlastnej, neodvratnej budúcej biedy.

Ak teda niekde budete opäť počuť ódy na bohatstvo a chvály, či vyzdvihovanie pôžitkov s ním spojených treba vedieť, že zo širšieho pohľadu a naozaj dlhodobého hľadiska to nie je vôbec pravda. V tomto nás klamú médiá, politici i takzvané celebrity. Je to práve naopak. Bohatstvo, hlavne však nesprávny a nezdravý postoj k nemu sa stáva pre naprostú väčšinu týchto ľudí doslova prekliatím. Prekliatím, pretože ho iba zneužívajú vo svoj osobný prospech a nevyužívajú ho k tomu účelu, pre ktorý im v skutočnosti bolo darované: ku pomoci ľuďom.

Veď nakoniec, ak sa hlbšie zameriame na samotný význam pojmu „bohatý“ v skutočnosti neznamená nič iného, ako ...plný Boha! Plný túžby po poznaní jeho veľkosti, jeho spravodlivosti a jeho vôle, podľa ktorej majú naprosto všetci ľudia právo na dôstojný a plnohodnotný život na zemi. Plnohodnotný duchovne, ako aj materiálne! A iba človeka, ktorý sa usiluje o realizáciu týchto princípov v pozemskom živote, čím sa snaží o plnenie vôle Najvyššieho, iba jeho môžeme nazvať skutočne bohatým.

Kto sa však stavia s akýchkoľvek dôvodov proti vyššej Vôli, ten nie je a nikdy ani nebol bohatý v pravom slova zmysle. Vo svojom vnútri je žobrákom, je tým najúbohejším chudákom, aj keby snáď oplýval všetkými pokladmi sveta. A tento jeho vnútorný stav sa aj skutočne stane realitou okamžite, akonáhle bude zbavený dočasnej ochrany svojho súčasného pozemského tela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?